Vedeli by ste si spomenúť na to, čo Vám prvé preletelo hlavou keď ste sa dozvedeli, že čakáte dvojičky? 

Že sa mi splnilo, čo som si veľmi želala. Vždy som, skôr zo žartu hovorila, že by som chcela mať dvojčatá. Chcela som viac, ako jedno dieťa, ale som zbabelec a tak som si nevedela predstaviť, že dva razy po sebe by som podstúpila v podstate nie úplne príjemný čas tehotenstva a potom pôrod. A tak som si vždy vravela, že dvojčatá by boli super. No a keď mi to lekár potvrdil, bola som šťastná. Rozplakala som sa, ale to hormonálne vykývané tehotné občas robia za rôznych okolností, všakáno. Pamätám si, že som potom kráčala po nemocničnej chodbe. Zložila som sa pri okne a zavolala manželovi. Plakala som, nevedela som rozprávať a on sa najprv veľmi zľakol, vedel, že idem z ultrazvuku a bál sa, že niečo nie je v poriadku.

Mať dve deti naraz, to so sebou prináša aj veľa situácií, ktoré si možno mamy 1 dieťaťa alebo mamy detí s väčším vekovým odstupom nevedia predstaviť. Napríklad len také dojčenie, alebo uspávanie dvoch novorodencov či prebaľovanie je zložitejšie. Všetko si to vyžaduje väčšie fyzické nasadenie a stojí viac duševných síl. Dá sa na tieto situácie vôbec nejako pripraviť?

Nemyslím si, že sa na to dá pripraviť. A neviem, ako to robia mamy, ktoré sú s dvoma deťmi samé alebo možno majú ešte ťažšiu situáciu a majú dve bábätká s odstupom, ale tesným po sebe a každé si niečo vyžaduje, ale každé chce niečo iné. Ja som si po narodení detí po prvý raz v živote uvedomila, že si musím nechať pomôcť. Pomoc si vypýtať a akceptovať ju. Moja mama ma naučila úplnej samostatnosti a tak som svoj dospelý život dovtedy žila. A zrazu prišiel čas, keď som sama bola boľavá, ale potrebovali ma dva uzlíky, nepretržite. Prijala som mamino varenie, manželovu pomoc s kŕmením (dojčenie som nezvládla, ale skoro rok som si odsávala mlieko a dávali sme im to), s prebaľovaním, kočíkovaním, uspávaním. Keď musel manžel na niekoľko dní odcestovať, do konca som prosila kamarátky, aby mi prišli pomôcť deti uspať. Lebo obe si vyžadovali náruč a pozornosť a sama som na to nestačila. Bolo veľa vyčerpávajúcich dní, keď som plakala od únavy. Nevedela som si predstaviť, že raz to možno prejde a konečne sa v pokoji vycikám, umyjem, nebodaj vyspím.

Mama dvojičiek musí byť trochu "Rambo", ale aj výborný time manažér. Ako vyzeral váš deň kým boli deti úplne maličké a vo všetkom odkázané na Vás?   

Prvý takmer rok bol vlastne len saturovaním potrieb detí. Niekedy strašne skoro ráno vstať, odsať si mlieko, prebaliť a nakŕmiť deti. Spoločné hranie, zas odsávanie. Prechádzka vonku, keď aspoň jedno z nich spalo. Zas odsávačka, kŕmenie, prezliekanie, možno chvíľka spoločného zdriemnutia, nejaké hranie, zas odsávačka, ešte jedna prechádzka... Medzitým neustále nosenie na rukách a kolísanie a spievanie a hranie sa. V noci som vyskakovala pri každom zakňučaní, rýchlo riešiť budiace sa dieťa, kým nezobudí súrodenca. Vlastne si z tých úplne prvých mesiacov najviac pamätám plienky a odsávanie mlieka. Plienky som do pol roka dávala látkové, tak som si myslela, že je to pre deti zdravšie, a tie som prala, vešala a žehlila. Ale paradoxne, nezaťažovalo ma to, naopak, tešilo. Odsávanie ma hrubo netešilo, ale zas to bolo treba. Keď som mlieko stratila, zrazu ma prepadol strašne nepekný pocit prázdnoty, smútok, že už odteraz deti na mne nezávisia a de facto ma už nepotrebujú. 

Úplná šmakovička sú choroby. Ak ochorie jedno dieťa, je takmer istota, že to chytí aj druhé - len v čase, keď to prvé už je relatívne v poriadku, aby sa mohlo zas rozsypať. Ale to je lepšie, než keď sú choré súčasne, to je na skočenie z okna. Dve rozhorúčené klbká, ktoré sa dá len chlácholiť a držať hlavu pri grckaní alebo striedať zábaly, to je nočný sen každej mamy, podľa mňa. Ani nie ročná Julka mala skoro štyridsiatky horúčky, volali sme na pohotovosť, povedali príďte. Manžel šoféroval, ja som tíšila, syn nemohol doma ostať sám. Nezabudnem, ako sme s jedným dieťaťom rozbitým v teplotách a druhým zdravým hľadali v nemocnici v Dunajskej Strede o polnoci röntgen. To bolo fakt „něco“. A ovčie kiahne, to sme si tiež vychutnali. Pekne po sebe, jeden dramatický priebeh a druhý dvojnásobne horší. Vírus od Matúša krásne zosilnel a vyrážky mala drobka ešte aj v očných kútikoch. To sú situácie na román a ešte len vtedy by sa Rambo čudovalJ. 

Deti - to sú aj výdavky. Čo by ste poradili mamičkám, ktorým sa majú narodiť dvojičky? Kde sa dá ušetriť? 

My sme mali ušetrené, aby sme vôbec mohli mať deti a stíhali platiť hypotéku a pôžičky. A moja cesta – a stále je – nechať si pomáhať. Mám šťastie, že som obklopená priateľkami, ktoré majú o pár rokov staršie deti. Čiže sme hneď odmalička dostali podedených dosť vecí na oblečenie. Roztriedila som to a postupne ako deti rástli zo zásob brala. Tričká si kúpi asi každý, ale otepľovačky a zimné bundičky už sú položka. Aj veľa kníh a hračiek sme mali z druhej ruky. Nič im nebolo, ani po našom použití, preto aj ja posúvam ďalej – priateľom, príbuzným, ale aj do detských domovov a krízových centier. Tam sú knihy a hry asi celkom úzky profil. Nikdy som nechodila na rôzne mimibazáre, nemusela som a som rada, lebo je tam toho toľko, že bývam stratená, ale viem, že veľa mám nakupuje a vymieňa tam. Dostať, podediť je výborný spôsob nielen ako ušetriť, ale aj nechať si poradiť a dať veciam nový život. No a samozrejme, akcie v obchodoch. Vždy, keď mali niekde niečo zvláštne, rozozvučali sa mamičkovské tamtamy – tam choď na plienky, tam po skákacích gumených hrochov, tam majú v akcii Duplo.

Každé dieťa potrebuje svoje plienky, čiapku, rukavice, topánky, fusak, kočík dvojitý, dve vajíčka, dve sedačky, dve postieľky, strava dvakrát, dvakrát očkovanie...ale materská je len jedna a výška rodičovského príspevku je mizivá. Na jedno dieťa rodičia dostávajú 203€, pri dvojičkách je to 254€ na obe. Teda len plus 25 percent. Ako vnímate tieto rozdiely? 

Dve deti sú položka. Aj keď sme veľa dostávali, všetko nedostanete. Našťastie, požičali sme si postieľky aj vysoké stoličky. Ale očkovanie, dvojkočík, sedačky, to sa platí. Keď mali malí rok, išla som do práce a s deťmi ostal manžel. Nie len pre peniaze, hoci matematika nepustí a vyšlo nám, že viem zarobiť viac. Ale keď bývali deti choré a on vlastne začal pracovať až keď končili škôlku, riadne sme ten jediný príjem do rodiny cítili. Verím, že sme deti nikdy neukrátili. Neboli lyžovačky ani dovolenky pri mori, ale to asi ani netreba, keď sa deťom venujete. Nikdy nemali super značkové veci, ale očkovanie proti kliešťom áno – fajku netreba to druhé má väčší význam, keď chodíte v lete stanovať. Občas je to náročné dodnes – dvojo krúžkov, dvakrát hudobka, dvakrát výbava na korčule... Ale tak to je, tak s tým rátame.

Sú nejaké miesta, kde ste sa stretli s tým, že rodina s dvojičkami je nejako zvýhodnená? Napr. zľava v reštaurácii, hoteli, zľava na letenky alebo pri nejakých krúžkoch či v škôlke/škole atď.? 

Zľavy sú spravidla až od troch detí, pri dvoch to ešte nebýva. Vďakabohu za to, tri deti, to je už riadna položka.

Prináša so sebou fakt, že máte rovnako staré deti aj nejaké výhody? 

Mať dve rovnako staré deti je od ich dvoch rokov to najlepšie na svete. Odmala nás single mamy volávali na návštevy, aby sa pohrali s ich zbojníkmi. Stále to tak je, dvojčatá sú skvelí spoločníci, nielen sebe navzájom. Okrem toho, že si vedia robiť spoločnosť, sú k sebe moji malí veľmi ohľaduplní. Sú trpezliví a vedia si počkať, keď vidia, že pozornosť majú, len je z nejakého dôvodu oneskorená. Vedia sa deliť a vždy myslia na toho druhého – v dobrom aj v zlom. Spravodlivosť je pre nich kľúčová – vždy všetkého rovnako. Cukríky si vždy vezmú dva, aj pre brata, ale keď majú vypratať umývačku riadu, robia si čiarky, aby náhodou jeden nevypratával viackrát ako ten druhý. Teraz majú skoro desať a chodia už sami zo školy na hudobku. Ak by bolo dieťa jedno, nenechala by som ho, bála by som sa. Dvoch nechám spolu ísť pokojne, postrážia sa, navzájom na seba dajú pozor a verím, že dvom toho hrozí menej, ako jednému malému dieťaťu na ulici. Plus sa napomenú, keď niečo zabudnú do školy. A vieme a vedia sa motivovať, ani jeden nechce byť horší od druhého, tak sa navzájom ťahajú. 

Stretávate sa s inými "dvojičkami", možno v rámci nejakého klubu alebo združenia? Ak áno, čo Vám to dáva, alebo ako to môže pomôcť?

Keď boli maličkí, chodievali sme na baby cvičenie, kde sme sa spoznali s mamkou podobne starých dvojčiat. S nimi a s ňou sme v občasnom kontakte. Som na FCB dvojičkovskej skupine, ale celkom neaktívna. Myslím si, že mamy dvojčiat potrebujú zdieľať a riešiť, ale kým sú deti malé alebo predtým, než prídu. Je veľa rád, ktoré si môžu dávať. Ja sama som pred pôrodom trpela nedostatkom informácií o tom, čo ma čaká a preto som pre iné mamy začala o dvojčatách písať. Snívala som o tom, napísať o nich knihu, spolu s nejakými ďalšími mamami. Nepodarilo sa, nevadí. No keď deti prídu na svet, mamy zomelie valec obrovského množstva povinností a nemajú už na to čas. Rada hovorím s inými mamami o deťoch, ale je jedno, či sú to dvojičkovské alebo single alebo mamy štyroch detí. Hlavne, aby to boli „mamy“ a „ženy“J. 

Čo Vás Vaše deti naučili?  

Pokoru, trpezlivosť, že srdce je nafukovacie. Že treba prijímať pomoc. Že každé dieťa je iné, nie je nevyhnutné ich porovnávať, ale obe potrebujú rovnakú pozornosť. Ostatné už asi len to, čo pozná každá mama – že dieťa robí z dvojrozmerného sveta trojrozmerný, je to najlepšie, čo sa človeku môže stať. 

Čo by ste odkázali mamám, ktorým sa majú narodiť dve deti v jeden deň ako Vám?    

Treba vydržať prvý rok. No dobre, dva roky. Potom to už naozaj bude ľahšie. Všetko, čo vás vtedy čaká, bude strašne náročné, fyzicky, psychicky, partnersky. Myslite aj na seba, na seba samú aj na svojho chlapa, musíte, lebo prídete o rozum a o vzťah. Deti hodinu bez rodičov vydržia... Všetko, čo budete robiť, bude skvelé. Nikto vás za to nebude veľmi chváliť, lebo na to nebude čas a ani energia, ale je to to najlepšie a ste v tom úžasná. Ste skvelá, lebo s dvoma rukami, nohami a prsníkmi zvládate dve deti, dávate sa im celá. A to, čo vás čaká neskôr, je nádhera. Deti sa budú vedieť k sebe správať, rozdeliť sa, počkať. Budú si vedieť nájsť kamarátov. Budú sa vedieť dohodnúť s hocikým, budú trpezlivé a snaživé. Bude s nimi dvojnásobná sranda. A keď vám raz ponesú raňajky do postele, jeden druhému otvorí dvere a pridrží ich, aby na vás v tej posteli nevyliali tú skvelú kávu, čo vám spraviliJ. 

Fotky priradené k textu sú ilustračné, ZDROJ: Pixabay.