1. Čo je to dyslexia? Dysgrafia? Dysortografia? Dyskalkúlia? Skúsme jednoducho rodičom vysvetliť tieto pojmy. 

Pokiaľ vychádzame z medicínskeho pohľadu, tak ako k nemu pristupuje Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH), tak strešným názvom týchto pojmov je špecifická porucha školských zručností. Konkrétne názvy približujú oblasť ťažkostí:
- dyslexia – ťažkosti v oblasti čítania,
- dysgrafia – ťažkosti v oblasti písania, 
- dysortografia – ťažkosti v oblasti pravopisu a osvojovania si gramatiky,
- dykalkúlia – ťažkosti v oblasti matematiky,

Rada by som upriamila pozornosť na slovo „porucha“, najmä v tom zmysle, že nejde o lenivosť dieťaťa. Na Slovensku sa môžeme stretnúť aj s pojmami ako dyspinxia – ťažkosti v oblasti kreslenia, dyspraxia – ťažkosti v oblasti pohybu a koordinácii pohybov či dysmúzia – ťažkosti v oblasti hudobných schopností. 

Čisto medicínsky pohľad na problematiku špecifických porúch učenia je aj zdrojom kritiky. Príkladom môže byť nesúhlas s tým, že na stanovenie diagnózy dyslexia je nutné "čakať" na slabý výkon pri čítaní. V dnešnej dobe existuje mnoho signálov, ktoré upozorňujú na dyslexiu v predškolskom veku. Ak však odborníci čakajú na diagnózu podľa MKCH, musia počkať kým dieťa neuspeje pri čítaní. Čakajú nie len so stanovením diagnózy, ale žiaľ aj so stimuláciou v predškolskom veku. Pritom stimulačné programy možno robiť aj prevenčne od momentu, keď sa objavia problémy.    

2. Tieto poruchy znamenajú, že človek sa môže naučiť  čítať, písať alebo počítať, len mu to dlhšie trvá. Čím to je? Čo nefunguje správne?

V pozadí špecifických porúch učenia stojí dysfunkcia centrálnej nervovej sústavy. Nejde o nižšiu inteligenciu. Ide o to, že procesy v mozgu zodpovedné za učenie fungujú inak alebo sú oslabené. Medzi takéto funkcie mozgu patrí napríklad vnímanie (zrakové či sluchové) alebo pamäť. V mozgu existuje 52 oblastí, ktoré ovládajú mozgové funkcie potrebné na učenie. 

Ak má napríklad dieťa oslabenú tzv. pracovnú pamäť má problém udržať si novú informáciu, kým ju použije. Čiže za predpokladu, že je pre dieťa tvar písmena novou informáciou, stratí sa skôr než ju napíše alebo spojí do slabiky (nie to ešte do slova či vety). Ak má zároveň aj oslabenú napríklad zrakovú diskrimináciu, tak písmenka „p“ a „b“ vidí ako rovnaké symboly. Takýchto príkladov je mnoho a vysvetľujú, prečo deťom so špecifickou poruchou učenia „trvá dlhšie“ naučiť sa písať, čítať či počítať. 

3. Ako vznikajú tieto poruchy? Zohráva v tom rolu genetika alebo nejaké iné faktory? (napr.počas tehotenstva?)

Existuje viacero druhov príčin pre vznik špecifických porúch učenia.

Významnú úlohu zohráva dedičnosť. Pokiaľ rodičia majú poruchu učenia je väčšia pravdepodobnosť, že ju môže zdediť aj ich dieťa. Častejšie získavajú poruchu učenia chlapci ako dievčatá. 

Čo sa týka tehotenstva, medzi príčiny vzniku porúch počas tehotenstva patrí napríklad užívanie niektorých liekov, infekčné ochorenie matky či Rh inkompatibilta. 

Medzi rizikové faktory po narodení dieťaťa patrí napr.: nízka pôrodná hmotnosť (1500g a menej), pridusenie sa počas pôrodu, infekčné ochorenia (najmä do 2 rokov) alebo predčasný pôrod.

4. Máme u nás na Slovensku štatistiky o počte týchto detí?

Túto otázku neviem zodpovedať. Určite nejaké štatistiky existujú.

5. Objavujú sa tieto poruchy viac samostatne alebo v kombinácii. napr. dysgrafia – dyslexia?

Pre tieto poruchy je príznačná kombinácia. Nie je to prekvapivé, pretože pri čítaní využívame rovnaké procesy ako pri osvojovaní si gramatiky či písaní. Preto je časté spojenie dyslexie s dysgrafiou či dysortografiou. Menej časté, ale nie ojedinelé, je spojenie dyslexie a dyskalkúlie. Časté spojenie je aj porúch pozornosti (ADHD/ADD) a porúch učenia.

6. Všetky tieto poruchy vedú k tomu, že dieťaťu sa v škole nedarí alebo jeho výsledky nezodpovedajú vynaloženej snahe. Čo sa deje vtedy s psychikou dieťaťa?

Na zodpovedanie tejto otázky netreba žiadne odborné znalosti. Stačí vcítenie sa do pocitov dieťaťa. Predstava, že väčšinu dni v týždni
• strávite činnosťou, ktorá vám ide ťažko,
• musíte na úspech vynakladať oveľa viac úsilia ako ostatní,
• v čase, keď ostatní oddychujú, vy sa ťažko pripravujete,
• napriek vynaloženiu úsilia, sa nedostavujú výsledky alebo dokonca ste ohodnotení horšie ako ostatní. 

To je len zlomok toho čo dieťa so špecifickou poruchou učenia v škole zažíva. K pocitu pohody neprospieva ani to, že slovenské školstvo uprednostňuje známkovanie pred slovným hodnotením. Takýto tlak sa často odrazí v nižšom sebavedomí dieťaťa. Ale aj napríklad k strate odvahy.

Ja často používam príklad so žetónmi. Predstavte si, že za každú správnu odpoveď v škole získate pomyselný žetón. Dobrý študent ľahko nazbiera za týždeň aj 50 žetónov. Má ich veľa a tak sa nebojí o ich stratu. Dokáže obetovať jeden žetón a risknúť odpovedať aj keď nevie. Ak si nie je stopercentne istý, ani to ho neodradí a skúsi odpovedať. Veď ak aj stratí jeden žetón, má ich ešte 49 a dobre vie, že ďalšie získa zas zajtra. Oproti tomu žiak, ktorého školský prospech je slabý, má k dispozícii možno 7 žetónov. Chráni si ich. Sú pre neho cennejšie a narába s nimi opatrnejšie. Dá sa predpokladať, že nebude riskovať. K odpovedi sa odhodlá, len ak si je 100percentne istý, že to vie. Na základe svojich skúseností je jeho pocit istoty menší. Ktovie, či si je vôbec niekedy 100percentne istý, že jeho odpoveď je správna a odváži sa zdvihnúť ruku.

Tento príklad nemá vzbudzovať strach. Len približuje mieru stresu, ktorý dieťa so špecifickou poruchou učenia môže prežívať. Našťastie majú deti veľkú životaschopnosť. Sú schopne odolávať stresu. A čo je dôležité, majú rodičov. Ako anjeli strážni stoja pri svojich deťoch. Dokážu im vliať pocit istoty, pomôcť spracovať emócie a dodať sebadôveru. Poznám mnoho úžasných rodičov, ktorí sa sami vzdelávajú v téme porúch učenia. Sú schopní vymyslieť pomôcky, učiť sa s dieťaťom kreatívne. Často aktívne zakročia, ak učiteľ nerešpektuje ich dieťa. Chránia ho. Sú pri ňom vždy a za všetkých okolností. Podporujú ho. Je to ten najväčší dar, ktorí môžu svojmu dieťaťu dať. Vďaka takýmto rodičom z ich dieťaťa vyrastie sebavedomý a úspešný dospelý napriek diagnóze.

7. Rodičia si začnú možnosť, že ich dieťa trpí takouto poruchou zrejme pripúšťať až keď sa objavia problémy škole, lebo hoci sa dieťa snaží, zaostáva. Existujú varovné znaky, ktoré na tieto poruchy upozornia aj skôr ako v momente keď je už v škole?

Existujú varovné signály aj pre poruchy učenia. Varovné signály upozorňujú rodičov, aby upriamili svoju pozornosť k tejto problematike. Nenahradzujú diagnostiku. Umožňujú rodičom zasiahnuť ešte pred nástupom do školy a stimulovať ho. Vďaka tomu dieťa nastupuje do školy pripravenejšie. Existuje napríklad prepojenie medzi oneskoreným vývinom reči a dyslexiou. Ak rodič začne riešiť oneskorený vývin reči po dosiahnutí 2 roku života dieťaťa, tak má viacej času na jeho stimuláciu. Čím je dieťa staršie, tak je vďaka stimulácii pripravenejšie a môže na nové schopnosti nabaľovať ďalšie. Príznaky jednotlivých porúch si môžete prehľadne pozrieť aj na našej stránke www.centrumdys.sk. 

Rada by som upriamila pozornosť aj na obdobie odkladu školskej dochádzky. To je rok k dobru. Ten môžu rodičia využiť nielen na zrenie centrálnej nervovej sústavy, ale aj na stimuláciu. V ponuke súkromných centier alebo centier špeciálno­pedagogického poradenstva bývajú rôzne stimulačné programy. Napríklad programy na rozvoj grafomotoriky, kurz Fonematického uvedomovania, kurzy rozvoja zrakového vnímania a pod. Rodičia si môžu vybrať taký, ktorý najviac vyhovuje potrebám ich dieťaťa. 

Za posledné roky výskum v oblasti porúch učenia išiel dopredu. Je na škodu, že mnoho týchto výskumov, nie je aplikovaných v slovenskej praxi. Mnohé z poznatkov je nutné overiť v slovenských podmienkach, pretože sa nedajú jednoducho preniesť do slovenského prostredia (napr.: angličtina je iný typ jazyka ako slovenčina). Našťastie aj na Slovensku máme odborníkov, ktorí sa venujú rannej stimulácii a diagnostike. Existuje napríklad Test prediktorov gramotnosti (Marína Mikulajova a kol.), ktorý je štandardizovaný a dostatočne spoľahlivo vie odhadnúť predpoklad pre zvládnutie čítania a písania. Tento test je možné robiť už v predškolskom veku. Vďaka tomu možno začať pripravovať dieťa ešte pred nástupom do základnej školy.

8. Ako môžu pomôcť učitelia a ako rodičia?

Učitelia môžu upozorniť rodičov na potenciálne problémy, už v materskej škole. Dokážu iniciovať riešenie problému a zabezpečiť skorú diagnostiku. V škole sú dôležitou súčasťou riešenia problémov, ktoré vyplývajú z porúch učenia. Ich prístup je mnohokrát kľúčový pre zvýšenie pohody dieťaťa a je pomocou rodičom. Chápajúci učiteľ, je veľkou pomocou. Naopak ak nefunguje spolupráca rodič­ - učiteľ, často namiesto pomoci prebieha „súboj“. Mnoho mojich klientov odporúča nájsť takú školu , ktorá rešpektuje špecifiká vyplývajúce z porúch učenia. Ušetrí to veľa námahy, stresu a vedie k zlepšeniu školského prospechu. Na pleciach rodičov je najväčšia zodpovednosť. 

Povedala by som, že je veľmi dôležité, ak rodičia rozumejú poruche, ktorú ich dieťa má. Pomôže im to porozumieť problému, ktorému čelia. Porozumenie poruchy pomáha rodičom byť kompetentnejším a byť partnerom pri korekcii poruchy. Je dôležité, aby rodičia našli odbornú pomoc, najlepšie takú, ktorá im osobnostne „sedí“. Vtedy je spolupráca rodič­ - špeciálny pedagóg najúčinnejšia. Korekcia špecifických porúch učenia sa nezaobíde bez domácej práce. Práve preto je kľúčové, aby rodič dôveroval odborníkovi, ktorému zveril svoje dieťa. 

Ďalšou oblasťou je úprava domáceho prostredia a úprava spôsobu ako sa pripravujú deti do školy. Nápomocné sú aj komunity na internetových fórach, ktoré spájajú rodičom detí s poruchami učenia. Pomôžu si nie len praktickými radami v oblasti legislatívy, ale sú aj prostredím, kde rodič môže nájsť priestor na vyrozprávanie sa a zdieľanie skúseností.

9. Majú tieto deti nárok na nejakého školského asistenta? Špeciálne pomôcky? Iný prístup?

Centrum pedagogicko­psychologického poradenstva a prevencie alebo centrum špeciálno­pedagogického poradenstva realizuje diagnostiku porúch učenia. Záverom diagnostiky je vylúčená alebo stanovená diagnóza. Súčasťou diagnózy je aj odporúčanie, v ktorom je zadefinované či má byť dieťa integrované a vzdelávané podľa individuálneho výchovno­vzdelávacieho plánu.

Dieťa sa stáva žiakom so špeciálnymi výchovno­vzdelávacími potrebami. Má vypracovaný individuálny výchovno­vzdelávací plán, kde je zadefinované ako má prebiehať vzdelávanie v škole. Obsahuje konkrétne odporúčania (napr. žiak nie je skúšaný ústne pred tabuľou, nepíše diktáty, ale dopĺňa skúšané gramatické pravidlo, má dlhší čas na vypracovanie písomky). Tento plán umožňuje používať aj špeciálne pomôcky (napr. čítacie okienko), prípadne odporúčania na zmeny v hodnotení. Tieto centrá zároveň v prípade potreby navrhujú nárok na školského asistenta. Všetky tieto opatrenia upravuje a chráni školským zákon. V praxi však existuje veľká rôznorodosť uplatňovania a rešpektovania odporúčaní centier. Na školských asistentov mnohokrát nie sú peniaze a škola ho nakoniec nedostane. Zvlášť v malých obciach, kde nie je možnosť výberu školy, ostávajú rodičia v školách, napriek nespokojnosti. Je možné obrátiť sa na štátnu školskú inšpekciu. Rodičia často mlčia a snažia sa vychádzať skôr „po dobrom“ aj napriek zrejmému porušovaniu školského zákona. Mnohí rodičia, ktorí neuspeli v štátnej škole, zapíšu svoje dieťa do súkromnej alternatívnej školy. 

Inou možnosťou je domáce vzdelávanie tzv. home ­schooling. Téma integrácie detí so špecifickými poruchami učenia je obostretá mnohými predsudkami, najmä v regiónoch mimo Bratislavy. Často sa stretávam s obavou rodičov, keď im je integrácia navrhnutá. Majú obavu, že dieťa „zlenivie“, „že ho úľavy pokazia“, že známky integrovaného žiaka majú menšiu hodnotu“ alebo „že dieťaťu ostane nálepka do dospelosti a nikto ho nebude chcieť v obci zamestnať“. Nedívajú sa na integráciu ako na možnosť zníženia stresu pre dieťa, ako na šancu, aby bolo dieťa v škole šťastné či zlepšilo si prospech. Často si rodičia neuvedomujú, že ich strach, aby dieťa „nezlenivelo“ spôsobuje, že je dieťa dlhodobo „preťažované“.

10. Pri správnom prístupe, aké sú možnosti a šance týchto detí dohnať zameškané?

Na túto otázku neexistuje jednoduchá odpoveď. Šance detí s poruchami učenia závisia od mnohých faktorov. Vo všeobecnosti, pri dodržiavaní rannej stimulácie, vhodných výchovných a vzdelávacích metód a angažovaní rodičov, sú šance vysoké. Dôležitými faktormi sú nasledovné:

• V prvom rade čas, kedy sa oneskorenie začalo riešiť. Ak rodičia začnú reagovať na varovné signály a využívajú stimulačné programy, zvyšujú šancu, že dieťa bude pripravenejšie v čase nástupu do školy. Pripravenejšie dieťa lepšie zvláda nároky, ktoré naň škola začne klásť.
• Dôležitá je aj diagnóza – typ poruchy, jej stupeň či kombinácia s inými ochoreniami. Samozrejme, že iné šance na úspech má dieťa s miernym stupňom dyslexie oproti dieťaťu, ktoré má diagnostikovanú dyslexiu, dysgrafiu, dysortografiu i ADHD/ADD.
• Kľúčový je výber odborníkov, ktorí poruchu riešia. Ignacio Estrada povedal „Ak sa dieťa nedokáže učiť spôsobom, akým učíme, možno by sme mali skúsiť učiť spôsobom, akým sa dieťa učí.“ Tento výrok podľa mňa vystihuje poslanie špeciálnych pedagógov. Hľadajú cesty. Špeciálny pedagóg by mal mať dostatočný čas aj na rodičov, aby im mohol vysvetliť pracovné postupy na prácu doma. Výber školy zohráva kľúčovú rolu.

Učiteľ je kľúčový, aby vzdelávanie v škole bolo, čo najefektívnejšie. V niektorých prípadoch je vhodné využívať aj služby psychológa, pokiaľ sú badateľné problémy v prežívaní. Na rodičov je kladený aj vyšší nárok v oblasti výchovy. Je vhodné, ak rodičia využívajú tzv. rešpektujúce výchovné štýly.
Rada by som podotkla ešte jednu vec. Aj ak sa napriek všetkému nedarí dieťaťu v škole, neznamená to, že bude v živote neúspešné. Pri deťoch s poruchami učenia je dôležitý výber povolania. V konečnom dôsledku, vďaka vhodnému výberu povolania, môžu viesť úspešný život.