1.To že niečo doma nie je v poriadku asi dieťa cíti skôr ako mu rodičia oznámia, že sa idú rozvádzať, resp., že mama alebo ocko už s nami nebude bývať. Čo sa deje v detskej duši keď vidí, že rodičia sa hádajú, počuje výčitky alebo len vidí smútok a nespokojnosť?

Každé dieťa v rámci svojej genetickej výbavy, ale najmä vplyvom výchovy, vzťahov, sociálnych interakcií a priateľstiev formuje svoj postoj k sebe, k okoliu, svoj pohľad na svet a svoje prežívanie. Mozog vytvára stále nové a nové spoje. A to zásluhou rodičov, ktorí rozhodnú, či majú schopnosť poskytnúť dieťaťu láskyplné, bezpečné prostredie plné podpory, pohody, humoru, stability a zodpovednosti.

Dieťa vníma rodičov ako pár, ako jednotu. Má radary, ktorými zachytáva aj tie najmenšie záchvevy. Ak sú radostné, plné pozitívnych emócií, tak svet okolo dieťaťa sa mu bude javiť veselý, bezpečný, ale aj dobrodružný a trápenia budú len prekonateľné prekážky na ceste života.

Ak sa jednota páru začne nabúravať a ovzdušie je plné napätia a nepriateľstva, tak dieťa je do takéhoto niečoho ponorené ako špongia a aby ho to nezabilo začne využívať kapacitu obranných mechanizmov. Môže si vybrať od tikov, enurézy, rôznych závislostí, fóbií, dekoncentrácie, porúch správania až po zlú partiu. Je to široká škála možností ako prežiť stratu pôdy pod nohami.

2. Kedy treba dieťa oboznámiť s tým, že sa schyľuje k rozvodu? Resp. treba to komunikovať vopred alebo to diaťaťu povedať ako fakt až keď je už rozhodnuté?

Dieťa je v situácií, ktorá ho priamo ohrozuje, je úplne bezmocné, napriek tomu veľmi často prisudzuje sebe akýsi podiel viny za konflikt rodičov. Je to mimoriadne zúfalá situácia. Pre rodičov je náročná, ale zvládnuteľná, pretože sú priamymi a aktívnymi účastníkmi sporu alebo svojej vojny. Cieľom každej vojny je zničiť nepriateľa a seba obohatiť ziskom zadosťučinenia, pomsty a majetkového obohatenia s uzurpovaním si moci.

Tu sa dieťa stáva prostriedkom, zbraňou, doslova handrou v rukách svojich rodičov, pokiaľ sa utopia v svojej vlastnej zlobe. Neodolajú túžbe zaťahovať dieťa do svojich sporov už len tým, že to začnú s ním rozoberať. Robia to aj s časti preto, lebo dieťa je poruke a časť bremena mu rodič presunie na jeho detské plecia. 

Začnú sa zaujímať, čo si o tom myslí, chcú vedieť čo povedal druhý partner a dieťaťu neostáva nič iné, okrem základného prežitia v tejto neznesiteľnej situácií, ešte aj kľučkovať medzi rodičmi a dávať si pozor nato, čo povie, aby „chránilo“ svojich rodičov.

3. Akú formu komunikácie zvoliť? Teda ako čo najšetrnejšie dieťaťu vysvetliť túto skutočnosť? Možno aj je správne používať slovo rozvod?

Tá forma je priam nadpozemská, pretože vyžaduje si radšej rozžuť jazyk, ako nechať priebeh svojim zraneným citom. Dokázať dieťaťu vykomunikovať svoju stabilitu a nemennosť lásky k nemu. Nekompromisne ho chrániť pred vlastným zranením. Vycibriť bravúrnosť sebaovládania až do vlastného sebapoškodenia, pokiaľ je dieťa prioritou. Vždy uistiť dieťa, že bude mať zachovanú rodičovskú stabilitu, aby dieťa uverilo tomu, že ani jeden z rodičov sa neutopí v ošiali v ktorom sa práve nachádza. 

4. Kdesi som čítala, že optimálny vek na oznámenie tejto veci je 7­ - 8 rokov. Známi sa tým riadili. Zlé to medzi nimi bolo už roky, ale dokázali byť pred dcérou k sebe slušní a žili ako rodina v spoločnej domácnosti. Dieťa, aspoň navonok prijalo ich rozchod a rozvod bez problémov. Veľa vysvetľovali a nikdy sa navzájom neočierňovali. Funguje táto metóda alebo je to absolútne individuálne?

Pochopiteľne, že zvládnuť záťažovú udalosť je jednoduchšie, keď si človek nie je schopný úplne uvedomiť dosah celej situácie a je hormonálne stabilizovaný, čo je logicky obdobie pred pubertou. Lenže pasca spočíva zase v neuvedomení si, že dieťa je bytostne závislé od ľudí, ktorí sa o neho starajú a čím je mladšie, tým je viac destabilizované a zraniteľnejšie hrozbami okolia, nehovoriac o tom najbližšom.

Poškodenia vyplývajúce z rozvodu môžu byť potom hlbšieho charakteru. V puberte, kedy je zložité všetko sú afektívne záchvaty pubertiaka rizikom k nevhodnému správaniu. Pri malých deťoch hrozí zaostávanie emocionálneho vývinu najmä pri striedavej výchove, pretože zázemie, stabilita a pravidelnosť je istota na ktorej možno budovať vnímanie okolitého sveta pre dieťa.

Zachovaním si slušného správania k sebe a správnou komunikáciou s dieťaťom, ktorá nekladie na neho ťarchu zodpovednosti a umožnením mu bezpečného prežívania detstva so snahou o čo najmenej búrlivý rozchod s minimálnymi zmenami pre dieťa je tá najmenej škodlivá cesta.

5. Zvládajú deti rozvod ľahšie ak majú súrodenca a cítia, že "v tom nie sú samé"?

Súrodenec je vždy opora, pomocník, ale aj dobrý parťák na nácvik riešenia konfliktov. Jedináčik bol a aj je stále „katastrofa“ i vo fungujúcej rodine. Súrodenci učia komunikácií, schopnosti myslieť i keď sa práve nechce aj na toho druhého, učia schopnostiam podeliť sa a vedú k vzťahovej zodpovednosti.

V rozvodovej vojne je jedináčik ten najopustenejší tvor. Dieťa pri strate pôdy pod nohami, okrem svojich problémov sa stáva oporou aj pre súrodencov a súrodenci, zase pomáhajú jemu, čo odľahčí a zmierni dramatické prežívanie rozvodu rodičov.

6. Akých najzávažnejších chýb sa rozvádzajúci sa rodičia dopúšťajú? Čomu by sa mali vyvarovať?

Najzávažnejšia chyba rozvádzajúcich sa rodičov, ale aj tých nerozvádzajúcich sa je, že si vôbec neuvedomujú, že proces ovplyvňovania vývoja ich detí je hmatateľný a formujúci. A že sa nedeje samočinne. Teda, že oni sú tí, ktorí sú zodpovední za výsledný produkt, ktorý vyrastie z ich dieťaťa.

Psychoterapia dokáže zmeniť človeka a to aj dospelého, tak, že sa naučí plnohodnotne žiť a zmiznú mnohé somatické i psychiatrické diagnózy. Rovnako tak výchova tak tvárneho dieťaťa pôsobí na jeho celý organizmus a doslova formuje mozgové štruktúry, ktoré sa adaptujú podmienkam a neustále spracovávajú informácie, podľa ktorých sa učia žiť.

7. V tejto situácii sa niekedy nevhodne správajú aj starí rodičia alebo iní rodinní príslušníci. Čo by ste im odporučili?

Aby sa nezapojili do vojny. Snažili sa byť chápavejší, zachovali si odstup a ako správni starí rodičia boli pre dieťa bútľavou vŕbou, pretože je v procese rozvodu „sirotou živých rodičov“. Rodičia si navzájom ubližujú alebo nariekajú, niekedy dehonestujú toho druhého, alebo sa pretekajú o to, kto je lepší rodič, čo je „parádne“ peklo pre dieťa.

Ak má to šťastie, že v príbuzenstve existuje silná a stabilná osoba, môže spočinúť pod jej ochrannými krídlami, čo môže byť nesmierne veľa.

8. Aké zmeny v psychike a správaní sa dieťaťa môže rozvod spôsobiť?

Rozvod môže naštrbiť sebaúctu, znížiť sebavedomie a sebahodnotu, zvýšiť nedôverčivosť k vonkajšej realite a ľuďom, spôsobiť anetickosť, teda neschopnosť vyšších citov, zvýšiť neuroticizmus, rozvrátiť hodnotový systém. 

Pokiaľ išlo o trvalo patologickú rodinu s permanentnými konfliktami, tak môže priniesť úľavu a možnosť regenerácie. Tiež poznanie, že aj z ozajstného pekla je možné rázne odísť, že každá situácia má svoje i keď radikálne, ale konštruktívne riešenie (tiež v prípadoch patologickej rodiny). 

9. Ako vie deťom a aj celým rodinám pomôcť psychológ?

Psychológ môže pomôcť dieťaťu odplakať, odsmútiť aj odstúpiť od ťaživej situácie. Môže mu pomôcť s hľadaním nových stratégií prežitia. Niekedy je možné komunikovať aspoň s jedným rodičom, ktorý sa naučí ako zmierniť vyhrotený stav a vytvoriť ochrannú „bublinu“ okolo dieťaťa. Môže pomôcť obrúsiť ostré hrany a naučiť komunikovať rodičov mechanicky až roboticky v prospech svojho dieťaťa s eliminovaním emócií. Niekedy slúži ako mediátor na vytvorenie nových pravidiel.

Kontakt na PhDr. Miroslavu Murárikovú nájdete na stránke www.psycholux.sk.